William Enaam

Nerád píšem pokračovania svojich článkov, ale urobím výnimku. Článok rozvíril celkom slušnú a zaujímavú debatu. Rozhodol som sa na ňu reagovať. Uvažoval som, že napíšem pár viet do komentárov, ale žiaľ evidentne potrebujem viac priestoru. Mám potrebu udalosti dovysvetľovať pre ľudí, ktorí sa zapojili do debaty. Chcem-nechcem idem s tým na sklo.

Článok bol o jednej hnusnej skúsenosti, ktorá sa mi mimochodom stala presne pred dvoma rokmi. Z ordinácie som vyšiel v šoku. Nie je zlé, ak sa ľudia čítaním poučia. Možno pobavia. Na mne alebo na pani O.O. : – )

V článku netvrdím, že všetci lekári sú takí a že sú zlí. Žiaľ mám viac negatívnych ako pozitívnych skúseností s lekármi, sorry, priznávam otvorene. V názve je otáznik, aby si čitateľ urobil sám názor, čo to vlastne bolo. Vôbec ma netrápi, čo urobí lekár s pacientom – pakom ako ho nazval jeden „inteligent“ v debate. Lekár vedel do čoho ide. Vedel, že to nie je obyčajné povolanie. Ani predavačka nemôže ziapať na zákazníkov, o ktorých si myslí, nie práve pozitívne veci, aj keď má na to možno veľkú chuť. Lekár musí riešiť pacienta, takého aký je. Bez nejakej namyslenosti si myslím, že som bežný a dobrý pacient. Nie som ani hypochonder a nie som ani zaťažený na seba. Opísal som presne to, čo sa mi stalo. Mojou snahou bolo opísať zážitok a pocity z mojej pozície (veď z inej ani nemôžem). V profile blogu mám uvedené, že píšem o pocitoch a zážitkoch. Doktor Emerencius článok zobral osobne. A musím sa skôr zasmiať, ako to brať tiež osobne. Veta „alebo si fakt zvláštny“ ma pobavila. Prečo som zvláštny?! Príliš do detailov opisujem škaredú nehodu s obvodnou lekárkou? A potom nasleduje „nuž takýchto „mám rád“ a dávam si na takých pozor…“ To nemá chybu. Super. Krása! : – ))

Neprekonateľnou perlou ostáva veta – „to sú blafy do vetra, nič konkrétne, prázdne reči subjektívne hodnotenia človeka, ktorý si myslí, že všetko čo si myslí je absolútna pravda, ktorý to hodí potom na papier a do blogu … tam som si nie celkom istý, že ten chlapec je o.k.“ To nemá chybu. Si myslí, čo si myslí. Aké blafy do vetra? Že bola hnusná? A nie do vetra, ale do blogu. Subjektívne hodnotenie človeka? Jasné, že je subjektívne!!! A?? Absolútna pravda? Nezmyselné slovné spojenie. Áno a hodnotím zažité veci na blogu. A?? Potom chlapec – bloger nie je o.k. Skutočne?? To preto, že sa MUDr. Emerencius v pani MUDr. O.O. spoznal? Je rovnaký lekár?? Gratulujem.

Už ma súdi. Ešte chvíľu a určí mi diagnózu. Potom poprosím recept na lieky. : – ) Bolo by super, keby ľudia reagovali s takýmto nasadením aj na veľké problémy našej krajiny. Nemohlo by sa diať v našom štáte to, čo sa deje. Nerozumiem, prečo treba spochybniť serióznosť blogera po prečítaní článku. Plno článkov sa mi tu nepáči a vôbec s nimi nesúhlasím. Nemám potrebu písať, že blogeri nie sú celkom v poriadku. Má to však obrovskú výpovednú hodnotu o danom človeku. Prečítať si, pomyslieť si a jedeme dál. V živote niet času na takýchto ľudí. Reagujem na invektívy naposledny. Nepáči sa číslovanie v článku? Beriem to. No a? Rešpektujem to.

…ale to som už v rovine on napísal a ja napíšem …a zase on napíše a ja napíšem…halóóó….o tom nie je blog, je demokracia, pán doktor! Zmierte sa s tým, zmierte sa s mojím názorom, s bodmi v článku, tak ako ja s vašimi „inteligentnými“ slovami. MUDr. Emerencius nie je objektívny. Nebol tam a je jednoznačne na strane doktorky. Prečo asi?? Tuším prečo. A to je podľa neho objektívne. Bavím sa skvele. Vďaka MUDr. Emerencius.

Pani O.O. nahnevalo, že som „svojvoľne“ spomenul sestričke, že chcem odber krvi. Druhá vec, čo ju vytočila bolo, že som jej veľmi slušne, ale dôrazne povedal, že mám dosť jej jednania a preto vzápätí moja zdravotná karta letela ponad stôl . Pani doktorka bola ješitná – Čo jej tu bude nejaký zasran hovoriť, aká je a nie je a podobne. Ja presne viem, čo spustilo lavínu. Spúšťa to u nás všetkých. Kritika. Problém je, že je lekárka. Lekárka nelekárka z čerešne dole. K dôchodcom sa správala rovnako s dešpektom – „Vravela som vám to už 10x. Neviete to pochopiť?“ ….“Vy ma nepočúvate? Robíte si čo chcete!“ – ten zvýšený hlas a tón. Používala plno ďalších „príjemných“ viet.

Trvám na tom, že som sa správal úctivo (nevieme ako sa správal bloger), rešpektoval som, že je lekárka. Pani O.O. nerešpektovala, že som pacient. Stačilo mi podať kartu a povedať – „Ak nie ste spokojný, nech sa páči tu je vaša karta.“ To by musela mať pani doktorka úroveň. Hm? Chodil som k pani doktorke veľmi zriedkavo. Raz za rok. Rozmýšľal som, prečo mám vždy šťastie, že má zlú náladu. Zistil som, že ona proste taká je. Osobné problémy ventiluje na pacientoch. Tá teta by mala radšej písať na blog. No nie? : – )

Čakať v čakárni a mať obavy z nálady lekárky nie je o.k. Vziať si od nej kartu som chcel niekoľkokrát. Bol by to určite „veselý“ zážitok. Malo mi to dôjsť a kartu si vziať. Veľká chyba! : – (

Zaujal ma názor, že mám zverejniť jej meno a viac konkrétnych informácií. Mal som veľkú chuť. Nie som právnik a preto neviem, nakoľko to je a nie je možné. Rozmyslel som si uverejniť jej plné meno, pretože úlohou článku nebolo pomstiť sa ani hľadať podobné „obete“, o ktorých dokonca aj viem. Bolo to len opísanie jednej príhody a pocitov z nej. Nič viac a nič menej. Zverejnenie skúsenosti, ktorá môže byť poučením pre druhých ľudí. Niekto si z toho vezme, že má držať ústa a chodiť k nej ďalej, niekto, že si treba zobrať kartu a odísť bez toho, že by jej niečo povedal, iný, že jej treba poriadne vyčistiť žalúdok, niektorý, že pacient je pako a ďalší by ju povláčil hore-dole po úradoch. Nie som taký naivný, aby som predpokladal, že mi blog vyrieši môj problém, či dokonca problémy. Blog môže byť relaxom. Ako sa zdá pre niekoho je blog liečenie komplexov, pre iného zábava. Nebudem vypisovať anonymné sťažnosti. Napísal som oficiálne sťažnosti tam kam patria, preto nemám potrebu riešiť to menovite cez blog. Čítate časopisy a pozeráte televíziu? Aké obrovské kauzy sa riešia? Čo všetko novinári odhalia? A veľakrát nenastane ani tá najmenšia zmena a náprava. Buďme nohami na zemi. Nemyslím si, že môj článok bol o ničom. 90% článkov je tu o pocitoch a názoroch a tiež sú potom o ničom? Nesúhlasím! Kto sú tí ľudia, čo útočia na blogerov a vadí im, že vyjadrujú svoj názor. A akými argumentmi? Pacient-pako? Alebo vetami – „O čom je vlastne tento článok? Bez podpisu, bez konkrétnych alebo aspoň približných údajov, má minimálnu výpoveď. Na počkanie takto možno „zhodiť“ všetky povolania (nehodnotím povolania), stačí mať iba ukrivdenú náladu (to teda mám, pán by mal tiež, keby to zažil), meniť iniciály obvineného a písať a písať (iniciály sú mimochodom pravé). A potom ísť uspokojený spať, ako im to všetkým dal (to je pravda, spal som ako dudok). Nadávanie na ostatných, vysoké nároky /okrem seba/, žiadna snaha o vypočutie, pochopenie je bohužiaľ náš národný zlozvyk.…? (snáď píše o pani doktorke O.O., lebo ináč nem rozumiem o čom točí.) Nadávanie? Žiadna snaha o vypočutie? Lekárka nevypočula mňa! Príde mi to mimoriadne čudné, keďže ma nepoznajú. Je to dosť drzé. Jednoznačne na zamyslenie. A čo s tým? Som rád, že to nie je len môj názor. Niektorí ľudia rovnako ako ja reagovali otázkou, prečo sa útočí na blogera.

Rozoberania už bolo dosť! Je nevyhnutné zabudnúť na otrasnú príhodu s pani MUDr. O.O. a ísť ďalej. Kam by sme došli, keby sme to riešili do nekonečna? Ja som sa zariadil. Oficiálnou cestou.

A tu na blogu? Pošteklil som niekoho tam, kde mu to nebolo príjemné. A v závere to považujem za úspech. A teším sa z toho. Predsa len mal článok zmysel. : – )