William Enaam

Nič nás nerobí takými osamelými ako naše tajomstvá. Paul Tournier

Na pultoch kníhkupectiev sa objavila nová kniha pod názvom Mimozemšťan a Malá čertica. Napísal ju Niňo Ďurech. O autorovi sa toho veľa nevie, pretože sa snaží držať  v  anonymite. Potešilo ma, že si prečítam niečo od slovenského spisovateľa – muža. Chcel by som tu vyjadriť niekoľko mojich názorov na túto knihu. Skôr to bude akási úvaha, pretože mám plno otázok a nepoznám odpovede. Môžem sa iba domnievať. Ak by som mal zhrnúť pocity z knihy do niekoľkých slov, tak by to boli tieto: „Neviem, čo si mám o tej knihe myslieť.“ Na úvodných stránkach ma spisovateľ zabil svojim intelektom, pretože v každej druhej vete hádže prirovnania, ktoré sú hodné už vedeckého mozgu. Musel som čítať pomaly, aby som stíhal všetky prirovnania a postrehy autora vnímať. Nechytám sa.

Kniha nemá žiadne kapitoly, je písaná v jednom kuse. Evidentne sa chce autor odlíšiť od všetkých ostatných. Chýbala mi priama reč, ktorá dáva deju silu a dynamiku. Priama reč sa objavuje, ale poriedko. Celou knihou sa nesie písanie sms priateľom a čítanie sms od priateľov a máte pocit, že máte v rukách mobil a nie knihu. Jasné, odraz dnešnej doby. Autorovi sa nedá uprieť jeho veľký intelekt. Vyzná sa vo veciach, o ktorých píše. Dej napriek všetkému má dynamiku. Stavil na osvedčené veci, ktoré ľudí určite budú zaujímať – vzťahové problémy a sex. Teraz, keď to píšem, rozmýšľam: „Kto som ja, že hodnotím knihu, keď som žiadnu nenapísal?.“ No napriek tomu, že moje vety vyznievajú ako hodnotenie, sú to skôr iba moje názory a verím, že tie môžem prezentovať. Pri čítaní mi párkrát napadlo, že takú knihu by som nedokázal napísať. Často som sa totiž sám seba pýtal, kde chodí autor na svoje postrehy a prirovnania. V tomto má môj obdiv. Výborná je príhoda hlavného hrdinu knihy s mobilným operátorom, keď chcel nabiť kamarátovi kredit za veľmi vysokú sumu. Navštívil kontaktné miesto mobilného operátora. Dobre cvičené opice zrazu nevedeli flexibilne reagovať a jedna opica sa radila s druhou a až tá najvyššie postavená cvičená opica s „problémom“ konečne pohla. Zážitok. Podobné skúsenosti mám aj ja s mojím mobilným operátorom. Len nechcieť nič, čo nie je tuctové a bežné, nechcieť nič, čo je mimo nacvičeného papagájovania. Inak je veľký problém.

Myslím však, že je dosť citeľné, že knihu napísal muž. Počas celého príbehu si poriadne a bez zábran masíruje svoje ego. Krásna je veta: „Asi som fakt blbec. Hoci inteligentnejší ako väčšina populácie, musel som sa zmieriť s tým, že vzťahom nerozumiem ani zamak.“ Alebo: „Som všímavejší ako ostatní muži.“ Mal som pocit, že nikto nie je úspešnejší, múdrejší  a hĺbavejší ako sám autor, alebo hlavná postava v knihe. Nikto nedokáže lepšie uspokojiť ženu ako hrdina knihy. My všetci sme amatéri. Dokáže ju nápadito zaujať a ukojiť . Na internete sa vedú polemiky, či je možné stotožniť príbeh hlavnej postavy so životom autora. Myslím, že to ani nie je podstatné, pretože spisovateľ, tak či tak pomocou svojich postáv prezentuje svoj názor na život. Objavili sa komentáre, že kniha hraničí s pornografickou literatúrou. Skutočne sa zdá, že od polovice sa dej knihy láme aspoň čiastočne na odvážne popisy súlože a sexuálnych hrádok. Popisy sexuálnych scén dosť nápadne pripomínajú film 9 a ½ týždňa. Asi sa mi to iba zdá. Je táto kniha pornografiou? A ak tak preto, lebo iba to sa predáva? Je to snaha za každú cenu o bestseller? Nakoľko je to skutočný príbeh? To asi najviac zaujíma čitateľov. Dokonca vraj by boli sklamaní, keby to bola iba fikcia. Prečo?  Treba hrdinovi knihy, ktorého stotožňujeme s autorom, nakoľko je kniha písaná v prvej osobe, závidieť? Je najdôležitejšie v živote užívať si sex všade, kde je to len možné? Priznám sa, autora som nepochopil, možno mi tú knihu niekto niekedy preloží a vysvetlí. Na jednej strane fantastické názory na svet okolo nás, na manželské problémy, na medziľudské vzťahy a dokonca na interrupciu a umelé oplodnenie. Na strane druhej, proklamovaná akási absolútna sloboda človeka od sveta, od bežného života a každodenných problémov. Hlavný hrdina sa zdá byť dosť slobodný, ale to mu umožňuje do veľkej miery jeho finančné zabezpečenie. Ale čo ľudia, čo nie sú takí majstri sveta a nemajú také pracovné pozície? Asi až takú slobodu necítia. Nemôžu si len tak odísť na dovolenku do Afriky a podobne. Majú byť usilovnejší?

Miluje svoju partnerku, s ktorou žije deväť rokov. Spí však aj s inými ženami. Ospravedlňuje to tým, že nechce nikoho vlastniť a nechce, aby niekto vlastnil jeho. Nie je to náhodou totálne klišé? Chcem si užívať, tak si na to musím nájsť ospravedlnenie? Jeho partnerka ho miluje a zdá sa, že mu je verná. Stále mi v hlave mátala otázka, či by žil s partnerkou, ktorá by robila to isté čo on. Som si istý, že nie. Nemoralizujem a dokonca nevidím nič zlé na tom, že si hrdina užíva. Je to jeho vec a šikovnosť. Vadia mi tie názory okolo. Príde mi to ako fraška. Vety o tom, že je mimozemšťan, že je iný, že má rád ľudí a chce im dopriať len to najlepšie, oni sa zdá to nechápu a nevedia ho akceptovať. Na prvý dojem úžasné a vzletné, na druhý smiešna obhajoba svojich činov, ktoré nie sú štandardom. Nadobudnete dojem, takmer istotu, že sa všetci na tomto svete kurvia do bezvedomia. Preháňam? Je to možné. V podstate súhlasím s autorom. Vidím to okolo seba. To však neznamená, že je to správne, a že takto sú ľudia šťastní. Myslím si pravý opak.

Kubo, tak sa volá hlavný hrdina knihy, je veľkodušný k ostatným, aby aj on mohol robiť to čo chce, aby ho nikto neodsudzoval. Sloboda? Nie je to len póza? Ja som mimozemšťan, vy ostatní ste chudáci?  Ja si užívam a viem ako na to a vy nie. Či?

Absolútna vernosť neexistuje. O.K. A? Brutálne opisy nevery, keď si to Kubo rozdáva s jednou ženou a od nej ide rovno k svojej partnerke, ktorá ho týždeň čaká, kedy sa vráti z dovolenky. Veľmi ju miluje. Z knihy som mal pocit, že sám Kubo nevie, čo má v živote skutočnú hodnotu. Odpovede nenachádza, ale taký život, aký vedie mu ich ani nedá. Sú hodnotami už iba materiálne veci? Alebo úspech? Kariéra? Sex? Taký je život? A keď, nie je to smutné? Čiastočne sú to aj moje životné skúsenosti. Aby prišla úľava z toho zistenia, stačí sa s tým zmieriť a prijať to?

Autor ma príjemne prekvapil, že je neporovnateľne menej vulgárny, ako jeho slovenské kolegyne, ktorých je v súčasnej dobe ako húb po daždi. Je paradoxom, že muž – spisovateľ používa oveľa menej „vybraných“ slov ako ženy – spisovateľky. Malý šok. Príjemný.

Hrdina knihy fajčí cigarety a pije alkohol na litre. Má to háčik. To nie je sebavedomý muž. Je si neistý sám sebou. Cigarety a alkohol sú iba barle v neistote, ktorú vo svojom živote pociťuje. S cigaretami som si svoje odžil. Skutočne sa Kubo  iba pretrtkáva životom….? A keď tak dokedy sa to dá robiť? Treba tie všakovaké zážitky spláchnuť alkoholom? Prečo? Neprinášajú také uspokojenie, ako by sa na pohľad zdalo?  Z vlastnej skúsenosti viem, že nie. A ľudia, ktorých poznám a žijú takmer rovnaký život ako Kubo, tiež veľa pijú. Náhoda? Je to čistá depka. A sprcha jednoznačne nestačí. Duša je citlivá a každý zážitok na nej necháva šrám. Mali by sme si na to dať pozor. Podľa starých filozofov a mudrcov si vraj najviac máme chrániť dušu a srdce. Tie sa jednoducho nedajú osprchovať.

Je Kubovi čo závidieť? Ani raz počas čítania som nemal ten pocit. Nejako ma nepresvedčil, že je šťastný. Nič tomu nenasvedčuje. Záver knihy mi to len dokázal. Zvláštny, čudný, melodramatický a otvorený. Čo ak náhodou príde pokračovanie? Istota je guľomet : – ) Rozmýšľal som aj o tom, či sa v knihe nevidím aj ja. Presexoval som sa životom až k veku po 30tke? Je táto kniha moje krivé zrkadlo? Preto odmietam knihu prijať? Priateľka mi povedala, že nikto ma nenúti takto žiť. Mám vlastnú slobodnú voľbu. Treba sa zariadiť podľa seba. Straší ma, že asi nič originálne nevymyslím. Cítim, že sa pred životom stále viac a viac uzatváram do seba. To nem dopadne dobre.

Aspoň čiastočne sa mi uľavilo, keď sa Kubo rozprával na pive so svojím šéfom, ktorý mal úplne iný pohľad na život. Odmietal promiskuitu a snažil sa o vernosť manželke. Za všetko hovorí jeho veta, ktorú adresoval Kubovi: „Vždy musíš poslúchnuť rozum. Inak by sme skončili ako zvieratá. Nemôžeš behať z náručia jednej ženy do náručia ďalšej.“

Kubo pozoruje rodiny s deťmi a taký život mu pripadá neskutočne nudný a pokrytecký. Prežíva muž s deťmi nudu? Je rodinne založený muž chudák? Bŕŕŕ! Nezdá sa mi to. Je život natoľko o sexe?  Všetko iné je menej? No po prečítaní knihy sa mi zdá, že áno. Väčšinou vo mne prečítaná kniha dlho doznieva, na túto chcem v podstate zabudnúť napriek pár skvelým pasážam.

V závere ma zaujíma iba to, či je Kubo vo svojej slobode a v spôsobe života šťastný, pretože s Kubovými názormi ma nikto nenúti súhlasiť. Mám pochybnosti, že to je tá správna cesta k životnému šťastiu.

Mám  jedného kamaráta. Príbeh Kuba mi trošku pripomenul jeho bizarný život. Doma – inteligentná manželka, krásne, múdre a už skoro dospelé deti, dom, auto, záhrada, dobrý job a prachy. Je dokonca fešák. Jednoducho úspešný muž. Americký sen na slovenský spôsob. Pohľadom z vonku. Je tu však jeden malý problém. Páči sa mu to viac s chlapcami ako s manželkou. Uf, a čo teraz? Je celý jeho život pokrytectvo?  Koho vlastne klame? Žeby v prvom rade sám seba? Je to pre spoločenskú prestíž?  Kto je väčší úbožiak on, jeho manželka, alebo chlap s ktorým si to, keď sa utrhne od dokonalého života, rozdáva? Alebo sú na tom všetci rovnako? Má vlastne všetko a ako životný bonus aj sex s mužmi.  A je šťastný? Denne sa musí pohybovať na hrane noža. Dá sa na to zvyknúť? Môže byť v psychickej pohode? Taký je život? Takto vyzerá šťastie? Hm, tak ďakujem, neprosím. Veľmi som ho obdivoval.  Ba priam som mu závidel. No po zistení, že žije dvojitý život, vo svojej podstate negatívna emócia akou je závisť, ma rýchlo prešla. Určite nie je čo závidieť. Nie je všetko zlato, čo sa blyští. Je taký človek schopný lásky? Jeho city sú skutočné iba k deťom?

Sú veci, ktoré nikdy nepochopím. Chvíľu sa snažím a potom to vzdám. Snažím sa byť tolerantný a stále sa učím väčšiemu a väčšiemu pochopeniu, ale niekedy musím prikročiť ku kroku, že keď niečo nechápem, odmietnem sa tým zaoberať. Ničí ma to. Vytesňujem to z hlavy preč. Nech to ide preč. Viem, to nie je riešenie, iba chabá obrana. Ale aj keď sa budem zamýšľať neviem ako hlboko, veci to nezmení a svet nespasím. Držím sa hesla: „Když se mi něco nelíbi, nemusím se tím zabývat a nechám to žít.“, Bára Basiková. Podobne ako  píše Niňo Ďurech vo svojej knihe: „…niektoré veci netreba chápať, stačí ich rešpektovať.“

Spomínaný kamarát pochválil môj blog a neviem, či v návale ješitnosti, pretože tej má asi za piatich chlapov, mi povedal, že myslel, že budem písať o ňom – teda, že  ho spomeniem, anonymne samozrejme. Možno som to celé nepochopil a myslel to nejako ináč. Myslel to skôr tak, že píšem o všetkom možnom a príde aj na veci a ľudí okolo mňa a príde na rad aj on? No neviem, ale želanie mu plním, ale totálne neplánovane. Som presvedčený, že tento článok sa mu nebude páčiť, ale ako tvrdí Niňo Ďurech vo svojej knihe Mimozemšťan a Malá čertica, všetkým nemôžeme vyhovieť.

Trvám na tom, že je to skvelý kamarát. Viackrát mi veľmi pomohol.  Ani netuší , ako ma často naštartoval ku krokom dopredu, dokonca aj vecami, ktoré urobil vo svojom živote a ja sa s nimi nestotožňujem. Je skvelé mať niekoho tak inšpiratívneho a múdreho ako kamaráta. Naučil som sa jednu novú vec. Nesmiete riešiť život kamarátskej duše – to nám neprináleží – sú hranice a za tie nikdy nechoďte! Každý jeden z nás má tajomstvá. Niektorí možno desivé. Po viacerých náhodných zisteniach, ktoré odhalili tajomstvá niektorých mojich kamarátov a kamarátok, nechcem už poznať nikoho tajomstvo. Desí ma to! To je presne to, čo musím robiť pre sebazáchranu, pretože ešte by som z niektorých veci zblbol. Čo môžem zaželať svojmu kamarátovi? Nech bude šťastný – či už so ženou alebo s mužom – len nech ešte zažije lásku, pretože sa mi zdá, že na tú už dávno zabudol – v spleti komplikovaného dvojakého života.

Mňa povyzvedá do bezvedomia. Čo mi v podstate nevadí, veď sme kamaráti. Je to snaha odpútať pozornosť od svojho života? Zdá sa mi, že je trochu rafinovaný. Ako líška. Na niektoré dôvernejšie veci sa ho pýtam, zaujímajú ma. Snažím sa ho pochopiť. Povie mi iba to, čo sa mu hodí a po čase sa musím zamyslieť čo z toho, čo tvrdil, bola pravda. Niekedy sa zamýšľam, či mi také kamarátstvo treba. Je samozrejmosťou, že odo mňa vyžaduje úprimnosť a otvorenosť, ktorú paradoxne málokedy znesie. Má potrebu selektovať informácie. Je to následok dvojitého života? Permanentná úzkostlivá sebakontrola? Absentuje vyjadrenie vlastných pocitov? Je to strach z dôverných kamarátstiev? Vo svojej duši musí byť veľmi osamelý. A ten pocit mám aj z Kuba z knihy Mimozemšťan a Malá čertica.

Keď všetko pochopím a ospravedlním, môžem sa kamarátiť aj s masovým vrahom? To už by bol extrém. Všetko treba robiť s mierou. Nikto nie je dokonalý a každý má svoje tajomstvá a ja ich už nechcem poznať, pretože verte mi, niekedy vás to môže vystrašiť na smrť. Predstava, že si ma ľudia budú vážiť a budú sa mi zdôverovať a ja sa naučím niečo o živote ma už neláka. Robia tak často. Je to lichotivé. Zrejme vyzerám dôveryhodne. No stop, už dosť! Stačilo.

Kamarát nejaké veci občas prezradí, ale skôr by ma zaujímalo, čo sa odohráva v jeho duši. Ako berie manželku? Ako berie chlapov? Bol zamilovaný do chlapa? Na také diskusie nemá gule a mne sa v tom nechce vŕtať napriek tomu, že by ma to zaujímalo. Bojím sa, že by ma zas raz niečo rozladilo, tak ako ma svojím spôsobom v negatívnom zmysle rozhádzal dej knihy. Musí to byť poriadny adrenalín – mať doma ženu a deti a rozdávať si to niekde s chlapom. Má vtedy pocit, že naozaj žije? Je to iba sex? Minule som niekde počul, že nikdy to nie je iba sex. Ani tá najväčšia rýchlovka na svete. Asi len rieši svoju homosexuálnu identitu. No náročné. Nemá to chlapec vôbec jednoduché. Mám silný pocit, že si myslí, ako všetkých prečúral a má aj ženu a rodinu aj chlapa, či chlapov. A nikto nič netuší. Myslím si, že očúral iba ak sám seba. Nedarí sa mi, mu to vysvetliť. Hneď sa ofučí. Čo robí pomerne často a tak som to v podstate dávno vzdal. Veď hneď príde odveta: „Pozri sa na svoj život.“ No mne sa nezdá, že žijem v klame a sebaklame. Na niektoré veci musíme prísť len a len sami a niet inej pomoci. Súdim ho? Nemám na to právo, to mi je jasné. Stále nemiestne odbočujem. Asi som mal tomu úžasňakovi venovať sólo článok.

Podľa mojich doterajších skúsenosti netreba hovoriť svoj názor veľmi otvorene. Je nevyhnutné ho prezentovať veľmi zriedkavo, a keď už tak veľmi, veľmi opatrne. Mám dosť priamočiaru povahu. Poviem svoj názor. Rokmi som sa naučil to dosť korigovať, ale stále to nestačí a tak musím pridať. Ľudia mi hovoria, že sa mám usmievať a tváriť sa, že je všetko o.k., aj keď to tak nie je. Ja tomu hovorím faloš a stále sa mi to nedarí praktizovať. “Múdri“ ľudia mi oponujú, že to nie je faloš, hovorí sa tomu diplomacia. Pravdou však ostáva, že treba byť v týchto veciach opatrný, pretože tá omáčka nakoniec pristane na vašej hlave. A to nie je príjemné. Upustil som od toho vyjadriť svoj otvorený názor „bisexuálnemu“ kamarátovi. Veď vlastne načo niečo komentovať? Na to je predsa blog : – ). Inak dosiahnem nesúhlas a  bude sa mi vyhýbať. A prečo? Veď si máme čo povedať, sme dobrí kamaráti. Že na jeho súkromie mám jasný a jednoznačný názor? No a? Treba si ho nechať pre seba. Teraz to čítate aj Vy. To je nevhodné! : – ) Nesmiem hasiť,  čo ma nepáli. Teda dnes som nejaký múdry. Až príliš. Od knihy som sa dostal poriadne ďaleko – no kapánek mi to ujelo, a tak je načase skončiť s úvahami. Na otázky, ktoré som tu položil nepoznám odpovede a neviem, či aj niekedy budem poznať. Myslím si, že odpovede budem hľadať do konca života, či už bude krátky alebo dlhý. Dodnes a to celé stáročia hľadajú ľudia odpovede na otázky medziľudských vzťahov a odpovedí je stále málo….

Kniha Niňa Ďurecha mi v tom nijako nepomohla. No čo už. Siahol som po nej v nevhodnom období svojho života. Niekoľkí kamaráti mi odhalili tajomstvá svojho života a  tajomstvá Kubovho života v knihe boli na mňa už priveľa. Boli príliš otvorené? Myslím, že nie. Ušla mi v knihe pointa.

Čo riešim? Okolo mňa to nie je iné ako v knihe. Kamarát má milenca (toto v knihe  nehľadajte, nie je to tam),  vydatá kamarátka má milenca,  kamarát to skúša u dvoch žien paralelne. Žeby sa dej knihy odohrával priamo vedľa mňa? Dôležité je nájsť si svoju cestu. Nič nie je podstatnejšie, ako vedieť ako chcem žiť ja. A žiaľ nie je mi blízky ani jeden zo spomenutých modelov. Som v období, keď stojím na rázcestí a dosť bolo pľukania sa životom. Chce to výraznú zmenu. Počas života sa jeho zmysel často mení . Posúvame sa a vyvíjame, a preto sa mení aj náš pohľad na to, čo je dôležité a čo nie. Láska a túžba po ľudskej láske by mala prežiť v každom období života….

Hm, môžem konštatovať, že poznám aj ja jedného mimozemšťana. Môj kamarát ním určite je. Homosexuál, ktorý sa oženil a založil si rodinu. Párkrát sa mi zdalo, že sa s dešpektom vyjadril o homosexuáloch. Dosť ma to pobavilo. Spýtal som sa ho: „A Ty si čo? Nie si náhodou homosexuál?“ Úzkostlivo tají svoje veľké tajomstvo, čo je pochopiteľné. Naposledy ma ovalil informáciou, že má pár kamarátov gayov. Ak niekoho spozná, overí si jeho reputáciu u nich. Zisťuje, čo je ten človek zač. Pravdaže kvôli diskrétnosti. Nemôže predsa riskovať stratu rodiny. A oni mu podajú „zaručené“ informácie. Namietol som: „Nezdá sa mi vôbec fér a diskrétne voči tomu človeku to, čo robíš. Veď to nemá logiku.“ Ticho. Hrobové a nepríjemné. Spýtal som sa ho: „Tebe nikdy nenapadlo, že tí gayovia musia kvákať takto aj o Tebe?“ Skoro ma zožral. Oni sú predsa kamaráti a robí im službičky vo svojej práci. No servus! To je taký naivný? V akom svete ten človek žije? Ja toho človeka vôbec nepoznám? Je to vôbec kamarát? Jednoducho je mimozemšťan a asi má aj nejakého malého čertíka. Na niečo zdá sa pozabudol. Len na „drobnosť.“ Za všetko sa platí daň a tá je niekedy sakra vysoká. Taký je život.

Tento príspevok sa mi na starom blogu „podarilo“ uverejniť 2x, preto k nemu vznikli dve samostatné línie komentárov:

1. línia