“ Šťastnými alebo nešťastnými sa nestávame životnými okolnosťami, ale svojím postojom k životu“. (Inayant Khan)
Po dlhom čase odmlčania sa, opäť píšem na blog. Viac ako polroka som písal iné veci a tak je čas venovať sa opäť blogu. Založil som si nový blog na stránke novín Pravda. Prekopíroval som si staré články, pretože som chcel ostať pod hlavičkou Pravdy.
Veľa som rozmýšľal o čom budem ďalej písať. V hlave mám veľa nápadov a myšlienok, ale nejako nie a nie si sadnúť a napísať niečo, čo má hlavu a pätu. Myslím, že nie som pravý bloger, pretože nepíšem často a o všetkom čo sa okolo mňa mihne. Chcel by som byť taký pravý bloger? Asi nie. Musí to byť veľmi náročné a vyčerpávajúce. A možno ani nie. Nabíja to energiou. Nabudí človeka k uvažovaniu a k činom. Ja píšem iba sem-tam. Možno som málo rozpísaný, možno ma to ešte nechytilo tak naozaj. Píšem dlhšie články a tie sa asi na blog nehodia. Lepšie by bolo písať kratšie útvary a častejšie? Asi. Viac sa človek rozpíše. Naučí sa lepšie písať. Ťahá ma to však viac ku kritickým (negatívnym?) článkom ako pozitívnym. A to nie je dobre.
Pri písaní sa snažím byť v pohode. Dnes však byť v pohode je umenie. Vždy sa niekto alebo niečo nájde, čo vás dorazí. Žijeme rýchlo a nestačíme si niekedy veci ani poriadne uvedomiť, precítiť a porozmýšľať o nich. A tak som si sadol k PC a len tak si ťukám. Pomohlo by mi, keby som sa konečne nezaoberal všeličím a sústredil sa na podstatné veci. Cítim teraz v živote potrebu stíšiť sa a nechať myšlienky voľne bežať. Utriediť si ich. Porozmýšľať o všeličom. Jasné aj ja by som mal čo napísať k pánovi Matovičovi, ale nebolo už o ňom všetko napísané? Je taký a onaký. Páčilo sa mi, že ľudia reagovali. Rázne a jednoznačne, či už pozitívne alebo negatívne. Aspoň si chlapec uvedomil, že tu nejde o vedierko na piesočku a asi si musí skutočne premyslieť každý krok, ktorý v politike urobí. Veď napokon každý krok v zamestnaní a vlastne v celom živote si musíme premyslieť všetci. Úspech je vraj o správnych rozhodnutiach. Ak sa človek zle rozhodne, tak je to často čau a pa…dovidenia a dopočutia.
Celkovo sa tvrdí, že už bolo na svete všetko vyslovené a povedané. Skutočne tu už všetko bolo, ale iba v inom balení? Je však veľkou výzvou aj napriek podobným tvrdeniam snažiť sa niečo vytvoriť. Je prirodzené, že vychádzame z vecí, ktoré sme čítali, videli a zažili. Páčia sa mi najmä názory ľudí na veci okolo seba, ktoré sú decentné ale priame, otvorené a možno až kritické. Jeden bloger písal o tom, že ak si nezapíše myšlienky, tak uletia. Stratil ich už množstvo. Ja som na tom rovnako. A potom si sadnem a idem písať a nápady sú fuč. Je nevyhnutné si ich okamžite zaznamenať, pretože ak sa aj vrátia, podobné a na tú istú tému, častokrát už nie sú také skvelé.
A ešte k tomu pozitívnemu a negatívnemu. O pozitívnom myslení existuje množstvo kníh a dnes už snáď nikto nepochybuje, že to funguje. Je tu však jeden malý problém. Pozitívne myslenie často skĺzne do polohy, že aj o nepozitívnych veciach presviedčame sami seba, že sú pozitívne a o.k. Potom nás zaskočí realita s akou negatíva udrú. Napríklad vidieť iba kladné vlastnosti na človeku. Dôverovať mu. A príde podraz. Je to sila, ktorá Vás zmetie…niekedy možno aj z pracovného miesta, z manželstva a z bytu. Tak ako to je? Pozitívne ale opatrne? Pozitívne ale reálne? Triezvo pozitívne? Ľudia sa často neozvú. Boja sa ozvať v práci, keď sa im niečo nepáči, boja sa niečo reklamovať. Boja sa odsúdenia, že vyslovia svoj názor? Mení sa to. Ľudia sú už odvážnejší, pokiaľ však nejde o prácu a zamestnanie. Mám tendencie byť viac negatívny – kritický ako pozitívny a to napriek tomu, že som prečítal veľa kníh o pozitívnom myslení. Tak hor sa čítať ich znova, pretože niekde pri čítaní som urobil chybu. Na nete som objavil zaujímavú myšlienku – Pozitívne myslenie je úzko prepojené so šťastím, pretože jedno bez druhého nemôže existovať. Nemôžete pozitívne myslieť ak nie ste šťastní a naopak, nemôžete byť šťastní ak nemyslíte pozitívne.
Celá debata | RSS tejto debaty