William Enaam

Láska premôže všetko. (Omnia vincit amor)

Poznal som jedno krásne dievča. Volala sa Lea. Spoznali sme sa v knižnici, keď sa celá polička kníh vďaka mojej nešikovnosti zosypala na mňa. Lea mi vtedy pomohla knihy pozbierať a poukladať.  Mala krásne husté čierne vlasy, ktoré mala pristrihnuté povyše pliec. Najkrajšie na nej boli jej zelené oči, ktoré pôsobili milo a zároveň vzdorovito. Jej súmerná a štíhla postava upútala nejedného mladého muža.

Od toho dňa v knižnici, sme sa stretávali stále častejšie. Chodili sme na večere, do kina, na zmrzlinu, ale aj do parku. Vždy mala dobrú náladu. Jej smiech málokedy ustal. Aj v ťažkých situáciách mala vždy na ústach úsmev. Lea bola slnkom môjho života – smiech , krása a radosť zároveň. Nemohol som bez nej vydržať ani päť minút. Veľmi silno som ju miloval. S Leou som prežil tie najkrajšie chvíle, ktoré sa nikdy nebudú opakovať. Tie krásne príhody, výlety a prechádzky lesom. Nekonečné rozhovory o všetkom možnom. Krajšie chvíle si neviem ani predstaviť. Jedine ona bola tá pravá. Moja jediná veľká láska. Och Bože, prečo si mi ju vzal? To preto, že bola taká veselá, prekypovala elánom do života a svet bol pre ňu hrou? To preto? Čím sa previnila? Och prečo, prečo sa to stalo?

Mali sme plno plánov do budúcnosti. Raz Lea povedala : „Čakám Tvoje dieťa“. Objal som ju a prudko stisol. Veselo vykríkla. Spolu sme sa rozosmiali. Tešili sme sa. Od šťastia sa nám chcelo kričať, smiať, plakať a volať: „Chce sa nám žiť, tak veľmi žiť!“ Bože, prečo si mi ju vzal? Nikomu nič neurobila, ale Ty si ju vzal mne , jej rodičom a priateľom. Vzal si ju ľuďom, ktorí ju veľmi milovali. Ale prečo?

V jeden krásny jarný deň sme išli mestom, prezerali si výklady obchodov a smiali sa. Prišli sme ku kvetinárke, ktorá pokrikovala na ľudí, aby si kúpili prvé fialky. Kúpil som Lei kytičku fialiek a zašli sme na zmrzlinu. Mala nezvyčajne dobrú náladu. Smiala sa z každej maličkosti. Jašila sa. Všade bolo plno ľudí. Mesto ožilo. Ako sme tak išli ulicou, Lea sa mi skryla. Obzeral som sa, ale nikde som ju nevidel. Medzi toľkými ľuďmi ju bolo ťažké nájsť. Napadlo mi však, že sme prešli okolo pútača, na ktorý sa lepia plagáty. Podišiel som k stojanu a spoza neho so smiechom vybehla Lea. Pozerala sa na mňa, usmievala sa na mňa, kývala mi a pomaly cúvala. Vzdialenosť medzi nami bola asi dvadsať metrov. Volal som nech ide späť a nech sa už neblázni. Ani som si nevšimol, ako sa dostala na cestu a vzápätí na koľaje električky. Všetko sa to odohralo za pár sekúnd. Zrazu sa zo zákruty blysla električka. Vykríkol som: „Lea, Lea!!!“ Nechápavo pozerala na mňa. Rozbehol som sa. Vzápätí sa obrátila a zbadala električku. Vykročila preč z koľajníc. Brzdy zaškrípali. Bolo neskoro. Ozval sa náraz, tupý úder, alebo čo to bolo. Neviem to ani nazvať. Bolo to niečo také, ako keď vám vypadne z rúk nejaká vec. Neželám to nikomu vidieť a zažiť. Vidieť zomrieť najbližšieho človeka. Desivé! Padol som na kolená. Ľudia sa obzreli. Ulica zastonala. Celý dav ľudí zborovo zhíkol a o chvíľu sa ulicou rozprestrelo hrobové ticho. Dotackal som sa k električke, kde sa zbiehali ľudia. Zúfalo som stonal a volal Leine meno. Sám som nevedel, čo robím. Nemohol som sa spoznať. Zavýjal som ako pes. Niekoľko mužov mi pomohlo Leu vytiahnuť spod kolies tohto dopravného prostriedku, ku ktorému prechovám od tej doby nepriateľské city, ba až odpor. Ľudia telefonovali. Volali záchranku a políciu. Ako cez stenu som počul hlas nejakej ženy, ktorá vrieskala do telefónu, že potrebujú okamžite sanitku a lekára, pretože sa stala nehoda.

Lea v rukách pevne držala kytičku fialiek. Z úst jej vytekal tenký červený pramienok tekutiny, tak dôležitej pre život. Na tvári jej poihrával ešte aj teraz úsmev, akoby chcela povedať: „ Nie ja nie som mŕtva, to sa vám všetkým len tak zdá, ja sa hneď zobudím, ja sa vrátim.“ Môj krásny a večný smejo. Ach Bože, prečo si to dopustil? Plakal som tam kľačiac nad ňou, ako malý chlapec. Prišli záchranári. Prezreli ju. Jeden z nich sa zohol nad Leou a zatvoril jej oči.

Moja láska, môj drahokam, moje všetko . Lea bola preč. Navždy.

Lea ja na Teba nikdy nezabudnem. Nikdy! Rozumieš?! Často myslím aj na naše dieťa. Bolo by to dievča alebo chlapec? To sa už Lea nedozviem, ani Ty ani ja.

Komentáre k starému blogu: