William Enaam

Napadlo mi, že chcem písať. Ale o čom? Vždy ma bavila literatúra, obdivoval som spisovateľov. Považoval som za veľmi ťažké niečo zmysluplné napísať. Spisovatelia a novinári boli u mňa nadľudia. Až do chvíle, keď som asi dozrel. Začal som sa na knihy a články pozerať kritickými očami. Rýchlo som zistil, že niektoré sú takmer neprekonateľné, niektoré dobré, no veľa je úplne strašných a napriek tomu publikovaných. A zo stoličky ma dvihli bulvárne články, ktoré boli typu, že jedna pani povedala a písané boli ako slohová práca žiačika v štvrtej triede základnej školy, nie dajme ho aspoň do piatej triedy. Veď v slohových prácach som bol dobrý aj ja a vraj výborný. A??

Stále častejšie som si vravel: „Haló, veď to dokážem aj ja!“ Tieto záchvevy „talentu“ som nebral vážne. Myšlienky na písanie, však boli otravné a neodbytné. Čo s tým? Za pokus by to stálo. Čo môžem stratiť? Skúsim to?

Objavil sa však iný problém, lenivosť. Uf, prekonať lenivosť, sadnúť si a do niečoho sa vložiť, uf = nadľudské úsilie. Možno aj tým sú novinári a spisovatelia iní a obdivuhodní. Dokážu trpezlivo sedieť na zadku a tvoriť. V mysli sa mi začali rodiť pochybnosti, či to nie je náhodou iba falošný pocit, tá otravná potreba písať. Veď každý druhý človek si myslí, že dokáže napísať knihu. Vraj všetci v sebe nosíme nejaký príbeh. Je to skutočne tak? Prečo potom ten každý druhý človek knihu nenapíše??

Častokrát sa mi zdá, po prečítaní niektorých „lacných“ článkov a kníh, že je to skôr o trpezlivosti dokázať sedieť na zadku ako o talente. A tak som sa konečne prilepil k stoličke a píšem. Čo z toho bude? Najskôr nič. A síce predsa. Už to mám! Budem mať pokoj v duši. Možno sa rozpíšem a napíšem knihu plnú skvelého deja. Prinajhoršom plnú skvelého sexu. Dnes to fičí. Pardon, to fičalo vždy. Nie, nie malo by to mať aj nejakú hlbšiu myšlienku. Nič lacné! Niečo duchaplné! Snáď ma niečo napadne. Zatiaľ budem písať krátke útvary, ktoré by mohli byť článkami. Vlastne, asi ani to nie. Bude to iba vyjadrenie mojich názorov a pocitov na veci okolo mňa. Je potrebné sa rozpísať. Aspoň sa ukáže o čo tu vlastne ide. „Talent“ sa môže rýchlo stratiť, najmä vtedy ak tam nikdy nebol a bol to iba pocit, že akože viem.

Mal by som byť opatrný a nerobiť gramatické chyby. Pôsobí to rušivo, trápne a priblblo. No už teraz viem, že sa tomu nevyhnem. Mám ďaleko od pána Dokonalého. No musím sa priznať, že nemám predstavu, ako sa niektoré výrazy píšu. A sú nespisovné, čo mi síce nevadí, pretože niekedy oveľa lepšie vystihujú podstatu vecí, len ako ich napísať. Super, okrem pokoja v duši získam aj nové vedomosti, pretože asi si budem musieť oprášiť gramatiku slovenského jazyka.

Uf, a je tu ešte jeden problém. Ako budem písať svoje názory? V názoroch na veci okolo mňa som často pichľavý a miestami ironický. Napríklad veľmi ma brala Adela Banášová, ale v ČeskoSlovenskej SuperStar ma nekonečne nudí. A neviem prečo? Môžem to tu tak streliť? A koho to zaujíma? Bolo by to zaujímavé, keby som sa vedel dopracovať k tomu, že prečo. No uvidíme. Verím, že to všetko príde. Snáď časom.

Teraz je dôležité, že konečne píšem. Že o ničom? Koho to dnes trápi? Veď píšem pre svoj pokoj v duši, pre svoje uspokojenie. Možno niečo vypíšem…..: – )

Komentare zo stareho blogu: