William Enaam

História je učiteľkou života. (la: Historia magistra vitae.) (Marcus Tullius Cicero)

Hovorí sa, že všetko tu už bolo. Je to pravda? Zdá sa, že áno. V móde určite. Okuliare zo 60tych rokov, tričká zo 70tych rokov a topánky kombinácie rôznych období. Dnes všetky návrhy minulých období miešame dokopy, aby vzniklo niečo „nové.“ Platí to aj v iných oblastiach života? Príbehy vo filmoch a knihách sa začínajú čoraz viac na seba podobať. Možno jednou z oblastí, kde ľudská spoločnosť prináša ozajstné novinky je vedecko – technický pokrok. Kde sú však počiatky európskej kultúry a v závere aj kultúry sveta a pokroku??

Už od doby, keď sa človek vydal na vlastnú vývojovú cestu a začal sa od ostatných živých organizmov na Zemi výrazne odlišovať svojimi schopnosťami, objavuje stále nové a nové veci.

Posun prišiel vtedy, keď začal človek využívať svoje ruky, ako pracovný nástroj a samozrejme začal využívať najmä svoj rozum. Dnes je veľa diskusií o tom, či človek vždy účelne a správne využíva mozog. V súčasnej dobe je človek najväčším škodcom na planéte Zem. Pravdou ostáva, že prešiel veľmi dlhú cestu vývoja a prišiel na veľa zákonitostí prírody. Vynašiel množstvo úžasných vecí. Prvýkrát sa najvýraznejšie objavy človeka prejavili v období staroveku. Obdobie staroveku je jedno z najzaujímavejších období vývoja ľudskej spoločnosti, pretože prinieslo veľa základných a aj mnoho fantastických objavov, ktoré využívame dodnes.

Starovek môžeme rozdeliť do dvoch veľkých časových úsekov:

1. obdobie staroorientálnych štátov

2. obdobie klasických otrokárskych štátov

Takmer vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti, v technike aj vo vede, v písme aj literatúre, v umení aj v náboženstve, sú zreteľné znaky, ktoré nás spájajú prostredníctvom dejín Grécka a Ríma s pokrokom staroorientálnych štátov (štáty Mezopotámie, Egypt, India, Čína…)

Najväčším prínosom orientálnych otrokárskych štátov je písmo. Písmo vzniklo nezávisle vo všetkých otrokárskych štátoch. Jeho vznik si vynútili potreby každodenného života. V Mezopotámii – klinové písmo, v Egypte cez hieroglyfy obrázkové písmo ku písmu hieratickému kňazskému až po démotické ľudové, v Číne obrázkové písmo atď.

Fenickí obchodníci vytvorili jednoduchú sústavu písma s 22 znakmi, ktorú prebrali Gréci a pridali samohlásky.

Vznik písma ustálil a spresnil význam slov, umožnil ľuďom prekonať vzdialenosť, zabezpečil unikajúcim myšlienkam ďalšie trvanie a vykonané činy zachránil pred zabudnutím. Písmo zaznamenávalo príkazy, zákony (napr. povestný Chammurapiho zákonník) a zmluvy. Podstatne prispelo ku vzniku väčších štátnych celkov.

Objavy ako papier, kompas, hodváb, pušný prach, porcelán, prvý literárny útvar Epos o Gilgamešovi, či pokroky v lekárstve (Egypt) matematike, astronómii, staviteľstve – to všetko je pokrok, ktorý nám zanechali staroorientálne štáty. Medzi absolútne objavy staroveku patria dnes už samozrejmosti – koleso, písmo, šesťdesiatková sústava, desiatková sústava, kalendár.

Nesporne obe obdobia staroveku priniesli pre ľudskú spoločnosť množstvo nového, no pre európsku civilizáciu má najväčší význam obdobie klasických otrokárskych štátov a to predovšetkým dejiny starovekého Grécka.

Dnes je staroveké Grécko označované ako kolíska európskej civilizácie.

Nikto o tom už nepochybuje, pretože vyspelosť vtedajšej gréckej spoločnosti je obrovská a častokrát až šokujúca.

Formovanie gréckych mestských štátov prinieslo niekoľko typov štátneho zriadenia. Najpokrokovejším je jednoznačne demokracia, o ktorú sa usilujú aj všetky súčasné moderné štátne zriadenia, s väčším či menším úspechom. Mali však lepšiu kontrolovanosť politických funkcií, tzv. priama demokracia, ale aj my máme objav súčasnosti, takmer ničím neobmedzenú imunitu poslancov v parlamente.

Veľkým gréckym zázrakom bol vznik filozofie v 6. storočí pred Kr. Bol to dôsledok vývoja vyspelej, hospodársky silnej gréckej spoločnosti, keď sa pozornosť odklonila od každodenných povinností pre zabezpečenie obživy ku skúmaniu všetkých možných otázok, ktoré si ľudia dávali a dávajú dodnes. Diela starovekých gréckych filozofov sú studnicou nevyčerpateľného poznania a inšpirácie pre nás všetkých. Je dobrodružstvom sledovať vývoj poznania a spôsoby hľadania odpovedí na tie najzákladnejšie otázky bytia.

Ako prvá vznikla materiálna filozofia v podobe Milétskej školy – Tháles, Anaximadros, Anaximénes. O niečo neskôr vzniká idealistická filozofia – Platón.

S dôrazom na systematickosť poznania a triedením poznania na odbory sa stretávame u Aristotela. Aristoteles s pomocou svojich žiakov zhromaždil všetky dostupné poznatky. Jednotlivé vedné odbory sa vyčlenili z filozofie. Aristotelove spisy o fyzike, botanike, logike, politických vedách, rečníctve a iné, tvorili vlastne základ vedných disciplín. Jeho škola bola predchodcom výskumného ústavu.

Potrebu a dôležitosť komunikácie a argumentácie priniesla činnosť sofistov, učiteľov múdrosti.

Jedinečnou je filozofia Epikurosa z obdobia helenizmu. Epikuros intenzívne uvažuje o predpokladoch slobody, šťastia, o zmysle ľudského života, ľudskej dôstojnosti. Epikurova etika je budovaná na naturalistickom a individualistickom základe. Za najvyššie dobro pokladal blaženosť, slasť. Slasť je prirodzeným cieľom každej bytosti, ktorá hľadá slastné uspokojenie a vyhýba sa bolesti a strádaniu. Epikuros upozorňuje na potrebu rozlišovať skutočné, prirodzené a domnelé, neprirodzené slasti. Každá je vo svojej podstate dobrom, avšak nie každá je prijateľná, lebo za určitých podmienok sa dobro stáva zlom a zlo dobrom. Princíp slasti však Epikuros nechápal vulgárnym, hrubo zmyselným spôsobom. Skutočné, dlhé a trvácne môžu byť len duchovné slasti a blaženosti, ako je priateľstvo alebo vedomosti. Najvyššou formou blaženosti je stav duševného kľudu – ataraxia, ktorý dosiahneme nezávislosťou tak od vplyvov vonkajšieho sveta, ako aj od vlastných vášní. Šťastie nespočíva v honbe za rozkošou, ale v oslobodení sa od utrpenia. Len dlhým štúdiom a úsilím sa človek môže stať múdrym a prežiť dlhý a šťastný život. Neuveriteľné aktuálne princípy etiky dnes.

Grécky humanizmus – upriamenie pozornosti na človeka po každej stránke – je typický pre celé dejiny starovekého Grécka. Zobrazovanie telesnej dokonalosti a fyzickej krásy človeka v podobe sôch nasledovali Rimania, ale aj talianski humanisti. Platil princíp = v jednoduchosti je krása. Išlo o snahu vážiť si telo a starať sa oň.

Grécky ideál ľudskej dokonalosti – kalokagatia – telesná a duševná vyspelosť, ktorá tvorí jeden dokonalý celok je asi aj dodnes neprekonateľnou myšlienkou.

Človek si svoju moc nad prírodou dokazuje aj stavbou monumentálnych stavieb. Starovek je typickým obdobím monumentálnej architektúry, či už sú to pyramídy v Egypte a či nezachovaný div v sveta na Rodose, ale aj Akropola v Aténach.

Stavebné umenie staroveku je pre nás zdrojom nápadov, ale prinieslo aj pokrok v bývaní a kultúre bývania. Vodovod, kanalizácia a kúpele to sú všetko objavy staroveku. Priestranné stavby, plné svetla a nádherné záhrady v ich okolí. Ľudia v staroveku prišli na dôležitosť hygieny, čistej vody a svetlých, vetraných priestorov, kde je vidieť špinu a lepšie sa liečia choroby. Návrat k týmto princípom sledujeme až v klasicizme.

Niekedy človek v úžase zisťuje, že veľa vecí, ktoré považuje za objav posledných storočí ba možno desaťročí, sú už dávno na svete. A to práve od čias staroveku. Najlepším príkladom je opäť móda, kde kombinujeme dávno známe nápady a dávame im nové formy, no podstata sa stále opakuje.

V literatúre sa z ľudovej poézie a zo slovesného rozprávania vytvorilo najskôr epické básnictvo. Jeho vrcholom sú dve veľké epické básne – Iliada a Odysea, ktoré sa pripisujú Homérovi. Významnú báseň O pôvode bohov zložil v 7. storočí pred Kr. Hesiodos a opisuje v nej vznik sveta a rodopisy gréckych bohov.

Rozkvet gréckej lyriky nastal v 7. až 5. storočí pred Kr. Sapfó skladala sólové piesne a Pindaros bol autorom zborových piesní. Lyrika bola produktom a výsledkom demokracie.

Grécku drámu preslávili v 5. storočí pred Kr. dramatickí básnici ako Aischylos, Sofokles a Euripides. Okrem tragédií písali Gréci aj komédie. Najslávnejším tvorcom hier bol Aristofanes. Typická a Grékom blízka ostáva tragédia, v ktorej hrdina udatne zomiera.

Osobitnú kapitolu tvorí divadlo, ktoré vzniklo pri oslavách boha Dionýza, najprv ako dialóg medzi jedným hercom a zborom. Po čase nastúpil druhý a tretí herec, rozvinul sa dialóg a dej, ktorému sa podriadil zbor. Zbor symbolizoval verejnú mienku. Divadlo vzniklo ako prejav krízy gréckeho štátu. Grécke divadlo bolo dôležitým prostriedkom na výchovu a vzdelanie ľudu, ale aj na odpočinok a zábavu. Presne ako dnes. Amfiteáter, kde sa hralo, bol postavený dômyselne, pretože mal dokonalú akustiku a z každého miesta bolo predstavenie dobre počuť. Zaviedli permanentky, aby umožnili prístup aj chudobným ľuďom. Gréci si boli vedomí, že divadlo vychováva, vzdeláva a pre vývoj spoločnosti má veľký význam všeobecná vzdelanosť ľudu.

V dielach prvých otcov historiografie (Herodotos, Tukydides), boli položené základy histórie – dejepisu.

V Grécku vznikol aj neprekonateľný systém školstva s povinnou osemročnou školskou dochádzkou s možnosťou voľby medzi štátnymi školami a súkromným spôsobom vzdelávania.

Vznikol taký fenomén, ako spoločné športové súťaženie – olympiáda, ktorá bola kultúrnym, športovým, ale aj zábavným podujatím.

Náboženstvo bolo v starovekom Grécku tak málo dominantné a predsa stmeľujúce spolu všetky grécke mestské štáty. Malo neodmysliteľný význam v dejinách Grécka a predsa bolo v područí a pod kontrolou štátu, čo v princípe poznáme aj my dnes. Náboženstvo sa vyvinulo od mýtov a polyteizmu až ku kresťanstvu v období rímskeho cisárstva. Kresťanstvo, ktoré zo začiatku prinieslo plno utrpenia a bolesti, šírilo v ďalšom období dejín najmä vzdelanosť a kultúru.

V helenistickom období sa grécka veda dostala znova do priameho styku s kultúrami východných otrokárskych štátov, dokonca aj s indickou kultúrou. Egyptská Alexandria sa stala strediskom kultúry a vzdelania. V Alexandrii vznikol prvý výskumný ústav zo štátnych peňazí a Múzeum – stánok múz, bohýň umení a vied. Na vedeckej práci Múzea, ktorá sa už špecializovala, sa zúčastňovali jeho členovia, učenci a dopisovatelia z cudziny. Veľká knižnica, zbierky predmetov, botanická a zoologická záhrada, hvezdáreň a iné vymoženosti mali vedeckú prácu uľahčovať. Výsledkom tohto úsilia bol veľký rozvoj matematiky, mechaniky a astronómie. Euklides napísal prvú učebnicu geometrie, ktorá sa používala ešte pred 200 rokmi. Archimédes zo Syrakúz bol autorom prác o krivkách a nimi ohraničených plochách a o rotačných telesách, rozvinul základnú poučku mechaniky. Svoje objavy vo fyzike a mechanike využil pri práci v lodeniciach a pri zostrojovaní vojnových strojov. V astronómii už Aristarchos objavil, že Zem sa otáča okolo Slnka, ale na tento objav sa na 1800 rokov zabudlo. Eratosthenes vyrátal časť poludníkového oblúka a svojím odhadom zemského obvodu sa priblížil skutočnej dĺžke, zostavil mapu sveta, ktorá udávala polohu miest zemepisnými súradnicami.

V lekárstve sa dosiahol pozoruhodný pokrok v poznávaní ľudského tela a to pomocou pitvy a pokusov na živom tele zločincov odsúdených na smrť. Pri operáciách sa používali narkotiká, ale aj na tento objav, ako na veľa iných sa neskôr na dlhý čas zabudlo.

Pre rozvoj vedy bolo helenistické obdobie v celých gréckych dejinách najvýznamnejšie. Z jeho vedomostí čerpala veda v nasledujúcich stáročiach.

Alexandria nebola jediným mestom, kde sa vtedy rozvíjal bohatý kultúrny život. Dôležitými kultúrnymi strediskami boli aj Syrakúzy na Sicílii a Pergamon v Malej Ázii, kde bola veľká knižnica.

Ďalšou veľkou kapitolou dejín staroveku sú dejiny starovekého Ríma.

Rímska kultúra však nebola pôvodná a samostatná. Vo všetkom vychádzala z gréckej kultúry, nielen že sa ňou nechala inšpirovať, ale doslova kopírovala konkrétne diela a preberala všetky možné vynálezy a objavy Grékov. Oveľa ľahšie bolo prijať a prispôsobiť si grécku kultúru, ktorá ju obklopovala zo všetkých strán, ako tvoriť niečo nové. Rímska kultúra sa spoločensky obmedzovala na vrstvu boháčov, ktorí zriedkakedy mali ozajstný záujem o činorodú kultúrnu snahu, ale skôr tu išlo o zbohatlícku vystatovačnosť nad vlastníctvom umeleckých diel.

Grécka a rímska vzdelanosť často označovaná jednotným názvom antická kultúra, ovplyvnila veľkú časť ľudstva a celú Európu. Vo svojej dobe pôsobila všade, kde určitým spôsobom zasiahol jej vplyv. V neskorších vývojových obdobiach sa stala podnetom a vzorom pre všetky európske a niektoré mimoeurópske národy. Každá doba, každý národ a každá spoločenská vrstva si z odkazu antickej kultúry vyberala to čo, potrebovala.

Najväčšia a trvalá hodnota, ktorú dala grécka kultúra celému svetu je zdokonalenie spôsobu ľudského myslenia. Gréci nahradili predošlé neusmernené uvažovanie, ktoré bolo plynulým prúdom citovo zafarbených predstáv, logickým myslením. Začali sa skúmať duševné pochody, triedili a ujasňovali dojmy a usilovali sa ich vyjadriť presnými pojmami. Usmernené myslenie sa stalo nástrojom vedy, ktorá však bola opisná a necítila potrebu robiť pokusy. Napriek jej obmedzenosti veda podnecovala neskoršie bádanie, pretože väčšina jej poznatkov sa zachovala. Na niektoré sa zabudlo práve tak, ako na mnohé technické vynálezy a zlepšenia.

Z ostatných oblastí antickej kultúry sa slovesné a výtvarné umenie stalo trvalým zdrojom umeleckého tvorenia pre všetky nasledujúce obdobia až dodnes.

Pri všetkom obdive k antike sa k jej pokroku v mnohom len blížime. Sloboda a demokracia bola totiž v ďalšom období dejín značne obmedzená a stredovekom zdeformovaná.

Dejiny staroveku, ale aj dejiny iných období vývoja ľudskej spoločnosti sú jedno veľké dobrodružstvo. Každý kto sa vydá na cestu dejinami musí zvolať: „Heuréka – život je úžasný.“ Nikto by sa preto o tento zážitok nemal nechať ukrátiť. Možno je to odpoveď pre tých, ktorí usilovne rozmýšľajú, načo sa vlastne učí a prednáša história.

Komentare zo stareho blogu: